Závislosť miest na automobiloch nie je problém len pre chodcov či cyklistov, ale aj pre samotné mestá, pre ich ekonomiku a kvalitu života v nich. Autá sú jedným z najväčších spotrebiteľov verejného priestoru. Zaberajú väčšinu šírky našich ulíc: jazdné pruhy, parkovacie pruhy, križovatky a parkoviská. Peší, cyklisti a iní používatelia ulice sú často vytlačení na úzke chodníky či okraje cesty, kde sa život mesta musí stlačiť medzi autá a budovy.

Tento jav je najhorší práve v centrách miest kde by mal byť priestor určený najmä ľuďom, nie vozidlám. Tam, kde by sa mal odohrávať každodenný mestský život, kde ľudia chodia do práce, na kávu či sa len tak prechádzajú, dostávajú namiesto námestí a stromov hlučné cesty a rady zaparkovaných áut.

Samotný prístup autom nie je zlý. Naopak, existujú typy ciest, kde je automobilová doprava prioritou tými sú diaľnice, obchvaty a arteriálne cesty a dokonca aj obmedzený prístup áut na mestské cesty. Problém nastáva, keď sa rovnaký princíp prenáša na každú ulicu mesta, ktorých cieľom nie je presun áut, ale sprostredkovanie života mesta. Mestské ulice by mali byť predovšetkým verejným priestorom, nie len dopravnou infraštruktúrou.

Podľa mňa, je najdôležitejší balans medzi autami a ľuďmi, mestá patria obom a prioritu dostane ten ktorému je ulica určená. Riešením môže byť obmedzovanie prístupu áut v centrách miest a zníženie počtu jazdných pruhov na väčších uliciach mimo centier miest. Taktiež si myslím že na lokálnych uliciach nemusí existovať také silné rozdelenie medzi priestorom pre autá a ľudí. Napríklad v Japonsku lokálne ulice často nemajú chodníky a autá a ľudia zdieľajú rovnaký priestor. Toto je možné vďaka malému množstvu áut na týchto uliciach.

Riešení je mnoho a každé z nich má svoje plusy a mínusy ale myslím si že je dôležité vybrať si vždy správne riešenie na konkrétny problém. Je dôležité aby sme sa zamysleli nad tým komu naše ulice patria a komu by patriť mali.